Libanon: O pravidlách a krehkej stabilite raja na zemi

Autor: Eva Mrekajova | 31.5.2015 o 0:55 | (upravené 31.5.2015 o 1:14) Karma článku: 11,71 | Prečítané:  6322x

V lietadle mi podávajú do rúk lístok, na ktorý mám vyplniť, kde budem v Libanone bývať. Prečo len nemám poznačenú Assaadovu adresu a telefónne číslo?  Prichádzam nepripravená. 

Muž v uniforme mi berie pas a káže mi čakať. Po obehnutí letiska sa mi podarí pripojiť na internet a doplniť chýbajúce informácie. Iný úradník vytáča číslo. Dostávam pečiatku. Môžem ísť.

Je to už takmer dva roky, čo sme sa rozlúčili na autobusovej stanici v Luxemburgu. Assaad mešká a mne nefunguje telefón. Podľa skúsenosti z Ammánu sa pýtam prvého človeka s telefónom, či si môžem zavolať. „Prepáč, že meškám. Už prichádzam na letisko, kde si?“ „Vidím Ťa!“ poďakujem sa za telefón a nasledujem čierny rolák predo mnou. „Tak som tu, ako som sľúbila!“ smejem sa. Dostávam objatie na privítanie: „Vždy som vedel, že si tak trochu blázon!“

Je desať hodín večer, Assaad priletel cez Istanbul len deň predo mnou a neskrýva svoje nadšenie, že je opäť doma. Libanon je podľa neho najkrajšia krajina na svete, raj na zemi. Miesto, ktoré má more, hory, cédrové lesy, príjemnú klímu a skvelú kuchyňu. Miesto, kde sa raz vráti, kúpi si dom na horách a ďaleko od všetkého chaosu, ktorý dnes v krajine vládne, bude fotografovať hviezdy. V Luxemburgu na oblohe takmer nevidno hviezdy.

Jeho sestra a najlepšia kamarátka zo školy Ghinwa nás čakajú v rušnom bare v centre mesta. Nebyť vysvietenej mešity Mohammeda Al-Amina, ktorá dominuje panoráme Bejrútu, uverila by som, že kráčam ulicami francúzskeho mesta, vskutku, Parížom Blízkeho Východu. Libanon bol po skončení prvej svetovej vojny do získania nezávislosti v roku 1943 pod správou Francúzska a jeho vplyv je v krajine cítiť dodnes. Francúzština ostala na školách ako druhý vyučovací jazyk (aj keď preferencie pre angličtinu rastú) a väčšina populácie ovláda práve francúzštinu ako cudzí jazyk (mladšia generácia je teda spolu s angličtinou trojjazyčná!)

V bare, v ktorom nepočujem ani vlastné myšlienky som očividne nevhodne oblečená a v množstve makeupu rovnako hlboko pod priemerom. Assaad mi objasňuje pravidlá súťaže medzi miestnymi dievčatami. Vydaj je nesmierne dôležitý a nakoľko množstvo žien a mužov je v krajine vo výraznom nepomere treba sa snažiť zaujať všade a hlavne všetkým. Množstvo plastických operácií je vysoké a to hlavne pred sviatkami, kedy sa vracajú domov slobodní mládenci pracujúci v zahraničí. Pravidlá randenia pritom nie sú o nič jednoduchšie. Treba zvážiť náboženstvo, spoločenský status, majetok, vzdelanie, politickú príslušnosť, odkiaľ potenciálny partner/partnerka pochádza a ďalej samozrejme vzhľad, vzájomnú príťažlivosť, zmysel pre humor a iné. Pri nadväzovaní známosti treba počkať, kým budete predstavený treťou stranou a aj potom väčšina komunikácie prebieha buď na facebooku, telefóne alebo inak skrytá pred očami verejnosti. Ako náhle je dvojica spolu videná, vzťah je oficiálny a možno chystať svadbu. „Skúšal som to raz“ priznáva Assaad, „je s tým kopec práce, skoro ako vybavovať niečo po úradoch.“

Manželstvo patrí všade k hlavným témam. S Pascal, ktorá študovala s Assadom v Paríži, a s jej sestrami preberáme pri šálke kávy všetky atribúty ideálneho manžela a ja prichádzam nato, ako veľmi som túto tému podcenila. Tretíkrát sa ma niekto pýta, či viem, že len nedávno jeden druzský mladík prišiel o svoju mužskú pýchu a to len preto, že si chcel zobrať za manželku moslimku-sunitku. Manželstvá medzi rôznymi náboženskými komunitami, ktorých je v Libanone až 18 sú problematické. Krajina nepozná civilný sobáš. Riešením je v tom lepšom prípade prestúpenie na inú vieru, alebo manželstvo v cudzine. Assaad, ktorý sa vzhľadom na svoj spoločenský a majetkový status stáva sám celkom slušným úlovkom je tiež doma poučený o budúcej manželke: „V Európe si vymýšľaj koľko chceš, ale nakoniec si zober dievča od nás, z dobrej rodiny. A najlepšie pannu.“ Assaad si už na podobné lekcie zvykol, navonok sa síce zabáva, vnútri ho však zožiera pocit, ako by mohol zmýšľanie ľudí okolo seba a svojej rodiny zmeniť, ako ich urobiť tolerantnejšími. Hľadá logické štrbiny, racionálne zdôvodnenia, podobné debaty sa však väčšinou končia hádkou. Keď sa situácia upokojí, všetko mi preloží a dodá: „A preto viem, že sa tu nikdy neožením.“

Assaad a jeho rodina býva v starom kamennom dome v dedine Beit el Chaar 12 kilometrov od Bejrútu v nadmorskej výške asi 500 m (väčšina miest je v horách, takže je praktické uvádzať aj nadmorskú výšku). Je krátko po Štedrom dni a všade visí okázalá výzdoba okrem domu Assadových rodičov, nakoľko  chystajú pohreb. Assaad sa o tom, že mu zomrela stará mama dozvedel len pred pár dňami a po prvotnom šoku ma uistil, že som stále vítaná, len sa mi nebude môcť prvé dni venovať. V dome je najstarším synom, popri svojich troch sestrách, z ktorých najstaršia, jeho dvojča, sa má čoskoro stať mníškou. Jeho povinnosťou je tri dni v kostole vítať smútiacich s celou rodinou.

V Libanone sa všetko odvíja od náboženstva a tradícií. Prezident, vláda a parlament sú organizované podľa náboženských siekt. Ak nemáte v občianskom preukaze záznam o náboženstve v mnohých veciach sa ocitáte v akomsi právnom vákuu. Mladšia vzdelanejšia generácia to vníma ako zlo a príčinu všetkých konfliktov, pre zvyšok je to nutnosť pre zachovanie rovnováhy v krajine, akési rozdelenie na dobrých a zlých, bohatých a chudobných, privilegovaných a utláčaných, na tých s právom na dôstojný život a na tých s právom len zomrieť.  

Rany občianskej vojny, ktorá v krajine trvala 15 rokov (1975-1990) sa ešte nestihli zahojiť a súčasný konflikt v susednej Sýrii už štvrtým rokom testuje krehkú stabilitu regiónu. „Hlavné problémy sú tri.“ vysvetľuje Assaad, „Je Izrael ešte stále hrozbou? Možno odzbrojiť Hizballáh (libanonskú šiitskú politickú a vojenskú organizáciu)? Treba riešiť aj palestínske utečenecké kempy, ktoré už dávno presiahli svoju kapacitu. Asimilácia a udelenie občianstva by narušila rovnováhu kresťanov a moslimov v krajine, súčasný stav a životné podmienky v kempoch sú však bombou, ktorá nám tiká priamo pred našimi očami. Navyše, vyše 12 miliónov populácie Libanonu, predovšetkým kresťanov, žije v zahraničí a existuje tlak, aby im bolo uznané volebné právo. Možno takto naďalej umelo udržiavať domnelú prevahu kresťanov v krajine? Čo máme robiť, aké sú riešenia?“ Nikto nemá odpoveď.

Libanonský chaos má svoje vlastné pravidlá. O piatej sa vypína prúd a naskakuje záložný zdroj zo súkromných generátorov. Teplá voda a pitná voda, tečie len občas. „Kedy?“ pýtam sa. „To je prekvapenie, ako všetko ostatné.“ Miestna premávka pre istotu nemá pravidlá žiadne. „Najdrahšie auto má prednosť, inak je všetko dovolené.“ Pri každej ceste sedím strachom pripútaná k sedadlu. „Nemusíš sa báť ani teroristov, naša doprava je oveľa horšia.“ Asi je pravda, že ľudia si zvyknú na všetko a Assaad, jeho rodina, či ktokoľvek v Libanone sa naučili, že čokoľvek sa stane, musia si vedieť pomôcť sami. Štátu nedôveruje nikto a takmer každý vlastní zbraň. „Na jednej strane vidíš na youtube videá detí, ktoré sa učia strielať a automaticky to odsúdiš, ale povedz mi, keby si vedela, že všetci Tvoji susedia sú ozbrojení a kedykoľvek môže vypuknúť konflikt, naučila by si svoje deti zaobchádzať so zbraňou?“ Jeho otázka visí vo vzduchu. Dokážem si to vôbec predstaviť? Dokážem dať autentickú odpovedať? Zvonka je tak jednoduché súdiť.

Turizmus v Libanone upadá, Assadova teta, turistická sprievodkyňa je už niekoľko mesiacov takmer bez práce. Sprevádza ma Bejrútom, lanovkou sa vyvezieme k pútnickému miestu, Harisse, so sochou a kostolíkom Panny Márie, s Assadom sa prechádzame ulicami Byblosu, kolískou ľudskej civilizácie a posledný deň sa plavíme loďkou v jaskynnom komplexe Džajta. Sever a juh krajiny nestíham navštíviť, nie je to bezpečné. Odlietam 7. januára s príchodom snehovej búrky. Ohromená prírodnou krásou Libanonu, s množstvom nezodpovedaných otázok v hlave, z ktorých jedna, ktorú sa ma Assaad spýtal čakajúc v dopravnej zápche, vo mne rezonuje naďalej: „Povedz mi, akú má budúcnosť moja krajina?“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?