Jordánsko III: Realita s názvom Ammán Pasha Hotel

Autor: Eva Mrekajova | 30.1.2015 o 19:42 | (upravené 31.1.2015 o 1:23) Karma článku: 5,57 | Prečítané:  1057x

V reštaurácii cez deň nebývalo veľa ľudí. V zmysle pracovnej politiky všetci robia všetko a preto nikto nerobí nič, len sa hrá s mobilom, všetci posedávali s cigaretou pri káve. Personál aj šoféri, ktorí pracovali pre náš a iné hotely v meste. Alaa bol jedným z nich, kamarátsky obor, stále hladný. Niekedy so mnou vybehol na trh, inokedy ma pozval na koktail. On, ja a Daniel, sme sa stali nerozlučiteľnou trojicou. Po večeri pustili v aute nahlas hudbu a obaja začali spievať a tlieskať. Ammán nám ležal pri nohách. V jednoduchosti nášho priateľstva sme na moment našli absolútne šťastie a spokojnosť.

Ostatní šoféri boli ku mne rovnako vždy milí a úctiví. Richard ma pribral k jeho klientom z Fínska na výlet na sever Jordánska, do antických miest Jerash, Gadara a na hrad Ajloun. S Ibrahimom som cestovala zase na juh do Petry, k Mŕtvemu moru a jaskyni siedmych spáčov. S jeho klientmi, Abir, farmaceutkou z Libanonu, ktorá prišla do Ammánu na konferenciu a s Mohamedom z Juhoafrickej republiky, ktorý si do utečeneckého kempu Zaatari prišiel hľadať v poradí druhú manželku, sme si sadli od samého začiatku. V Petre stretávame Ahmadovho dobrého priateľa, púštneho Johnnyho Deppa, ktorý nás s Abir berie na prechádzku na ťavách. Petra sa pomaly vyprázdňuje. Sledujeme západ slnka pri šálke čaju. V tichu, aby sme nerušili tú krásu pred nami. Abir si z Jordánska odnáša blato z Mŕtveho mora, Mohamed však to, po čo prišiel, nenašiel.

Mimo hotela väčšinu času trávim s Arikom, Aymanom a Jabrom. Arika som stretla na ulici pri mojej prvej prechádzke mestom. Vysoký študent z Juhoafrickej republiky, žijúci v Spojených štátoch a študujúci v Ammáne právo. Pristúpil ku mne s otázkou, či hovorím po anglicky a odvtedy sme sa stretávali pravidelne. Väčšinou pri shishe a citróne s mätou, rozhovoroch o viere a vzťahoch, snažiac sa pochopiť arabský svet, v ktorom sme sa ocitli. „Arabi nečítajú knihy, a keď ich čítajú, tak bez porozumenia.“  Naše mysle skutočne v mnohých veciach fungovali úplne odlišne. Ahmad a Jafar mi každé prekvapenie vysvetľovali stručne „Vitaj v Jordánsku!“ Rozhovory s Arikom boli teda príjemným intelektuálnym spestrením.

Aymana a Jabra som stretla cez Couchsurfing ešte v Istanbule. Ayman bol partnerom vo farmaceutickej firme a Jabr inžinierom v rovnakom sektore. Spolu sme robili to, prečo samotné sa do Jordánska oplatí prísť, jedli. Ayman veľa rozprával, rád diskutoval o politike a žartoval. Na svoju pozíciu sa vypracoval sám, tvrdou prácou z úplnej nuly. „Dnes je ťažké ľuďom dôverovať a udržať si priateľstvá.“ Sledujúc ho v aute, s pohárom vodky v ruke, vidím jeho zraniteľnú stránku a privysokú cenu jeho úspechu.

Keď sa obzriem späť vidím veľa absurdností. Jedlo nakupované vonku a servírované ako pripravené nami v reštaurácii hotela; vyhodenie gauča z kaviarne, aby na ňom šoféri nesedávali; mixér, ktorému po zapojení odpadlo dno; Hussaina, umývača riadu, ktorý sa obliekol do obleku, kvôli návšteve lekára; Ahmada vysvetľujúceho Florens, upratovačke z Kene, ako treba dať turecký kúpeľ; Daniela v mikrovlnke ohrievajúc náš „čerstvý“ cheesecake; zajace a korytnačky na streche a chlapíkov z Indie, ponúkajúcich mi lepšiu budúcnosť. Ammán Pasha Hotel bol pre mňa predstavením, z ktorého som nechcela zmeškať ani minútu. Predstavením, v ktorom som mesiac hrala hlavnú úlohu. Komédiou s príchuťou tragédie. Životom. Ahmad sa ma často pýtal, či by som nechcela ostať. „V Jordánsku nájdeš všetko: manžela, dobré jedlo, zábavu a pokoj.“ A v mnohom mal pravdu. Ako dlho by som však vedela ostať? Ako dlho predtým, než by ma pasivita, pokrytectvo a chaos začali opäť dusiť? City ľudí okolo mňa neboli menej skutočné, práve naopak. Ako však dokázali milovať, dokázali aj nenávidieť. A keď ustal smiech, napätie v spoločnosti bolo zrejmé. Mohamed, údržbár z hotela, mi povedal: „Arabský svet je v tomto stave, lebo Arabi opustili svojho Boha.“ Ja však neviním len ich, my všetci sme sa naučili hádať a viesť vojny v mene náboženstva a odnaučili sme sa skutočne veriť.

Príbehu teda možno chýba šťastný koniec. Hlavná hrdinka (Maroko, ako ma všetci volali) musela nakoniec odísť a nechať veci plynúť svojím tempom  prirodzene ďalej. Aspoň nateraz.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?