Jordánsko II: Realita s názvom Ammán Pasha Hotel

Autor: Eva Mrekajova | 30.1.2015 o 18:40 | (upravené 31.1.2015 o 0:37) Karma článku: 4,85 | Prečítané:  884x

Ahmad vstal od stola, premeral si každého z nás pohlteného vlastným svetom a vyhlásil: „Fakt by ma zaujímalo kde nás Raymond našiel! Kde a ako sa dajú nájsť takí ako my?“ Všetci sme blázni, každý z nás tým svojím spôsobom, čím sme sa vlastne ničím nelíšili od hocikoho iného a možno sme boli lepšími, lebo vzhľadom na miesto a podmienky sme boli ochotnejší si to priznať.

Ahmad bol manažérom reštaurácie (hoci tomu venoval najmenej svojej pozornosti), príležitostným šéfkuchárom a masérom, rozprávačom historiek a notorickým klamárom. Na jeho príbehoch som sa však naučila smiať, nie im veriť. Môj pobyt bol neustálym hľadaním odpovede na otázku, komu možno dôverovať. „Bojím sa, že to nevydržím, bojím sa o svoj život,“ povedal mi so slzami v očiach po tom ako sa rozišiel so Suzanne, americkou moslimkou študujúcou v Ammáne arabský jazyk. Jeho konzervatívne vnímanie islamu bolo v jeho interpretácii nezlučiteľné s tým jej, západným. Jeho realita sa stala jeho pravdou. Platil cenu menšieho odporu, cenu cesty ktorá nevyžadovala zmenu. V dennej rutine bolo však ťažké vidieť veci inak a útek sa zdal byť jeho jedinou možnosťou.

Na recepcii sa striedali traja, nočný recepčný Firás, Mohamed Serhan na rannej zmene (na ktorého bolo vždy spoľahnutie) a Jafar, študent hotelového manažmentu. Jafar bol Ahmadov dobrý kamarát a môj samozvaný ochranca a učiteľ. Niežeby mi prekážala jeho starostlivosť, moje dobro bolo však vždy zatienené veľkosťou a dôležitosťou jeho ega. Chcel ma spoznať, nedokázal však počúvať. Chcel uspieť, bez schopnosti prejaviť rešpekt. „Vskutku, Boh nezmení stav ľudí, pokým oni nezmenia to, čo majú vo vnútri.“ (13:11) Posielam mu úryvok z Koránu. V jeho očiach prvýkrát vidím náznak pokory. Mám pocit, že počúva a chápe. Na chvíľku mám ten pocit.

Shadi bol posledný z pravidelných povaľačov hotelovej kaviarne. Oficiálne v hoteli už nepracoval, paradoxne toho však robil viac ako Ahmad, manažér reštaurácie. „Shadi sa ľahko zamiluje. Každá mu však odišla. A ak niektorá chce odísť ale nemôže dostať víza, potom ako stretne Shadiho zrazu ich dostane,“ žartoval Ahmad. Shadi mal dobré srdce a jednoduchú myseľ, nedokončil ani strednú školu a ľahko sa dostal do problémov. Každý večer pri zvuku melancholickej hudby sníval o láske a odchode z Jordánska. Začiatkom decembra to bola jazyková škola v Spojených štátoch, koncom decembra otváral reštauráciu vo Švédsku. Prvý plán som brala vážne, na druhý som sa pozerala s nedôverou. „Vieš, to je Shadi. Občas s niečím takým príde. Ale aspoň sa snaží.“ Zápasí sám v tme.

Hlavným šéfkuchárom kuchyne bol Daniel. V Jordánsku má už dva roky status utečenca. V hoteli pracuje načierno za mizerný plat v ešte mizernejších pracovných podmienkach. „Nie som tu ničím len otrokom,“ ťažko znáša poníženie. Na odchod z hotela musí mať povolenie. Problém má aj vtedy, keď sa so mnou dlhšie rozpráva. Často sedí sám, len s mobilom v ruke. S mamou a sestrou telefonuje vždy, keď sa dá. V Sýrii ostala celá jeho rodina. Mama a sedem súrodencov. Jedna z jeho sestier však pred pár mesiacmi zahynula pri explózii. Varím kávu a z výrazu jeho tváre čítam, že doma sa zase niečo stalo. Sledujem ako v jednom momente svet okolo neho a my s ním strácajú význam. Telom je v Jordánsku, srdcom v Sýrii. Prázdny pohľad plný bolesti, ktorú nemožno opísať slovami. Chcem ísť k nemu a niečo povedať, no všetky slová sa zrazu zdajú prázdnym nepoužiteľným klišé. Krehký pokoj mu vracia až modlitba.

S Danielom trávim v kuchyni najviac času, spoločne varíme a spoločne jeme. Každé moje slovo, ktorému nerozumie si zapisuje. Naša komunikácia ako by však slová ani nepotrebovala. „Rozumiem málo, cítim však čo chceš povedať.“  Jeho úprimná snaha mi rozumieť funguje naozaj lepšie ako tá predstieraná od všetkých ostatných. Starostlivosť hlavnej hrdinky Daniela pomaly mení, akoby v ňom vzkriesila život. Hlavná hrdinka však vie, že koncom mesiaca bude musieť odísť a on ostane na milosť takých ako napríklad Mark, kresťanský misionár z Kanady zachraňujúci utečencov dňom a muž v rokoch obťažujúcich arabských chlapcov nocou. Pár dní pred odletom mi viaže na ruku náramok, z vďaky a z lásky, za pocit dôvery a bezpečia, s nádejou, že sa možno raz uvidíme znova. 

(pokračovanie)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?