Turecko: Niekoľko tvárí a sladká príchuť Istanbulu

Autor: Eva Mrekajova | 19.1.2015 o 14:40 | (upravené 20.1.2015 o 18:14) Karma článku: 5,29 | Prečítané:  1164x

31. október 2014 bol začiatkom mojej cesty, cesty ktorú neskôr niekto nazval cestou Orientom. 31.október 2014 bol rovnako upršaným dňom. Istanbul ma vítal dažďom. Na menšom letisku na ázijskej strane, kde končí väčšina letov nízko nákladových airoliniek Pegasus, sme pristáli v čase obeda, kedy moja noha opäť raz vkročila na tureckú zem.

Tarik meškal. S ruksakom na chrbte zbalenom na takmer tri mesiace stojím v hale príletov, ktorá sa pomaly vyprázdňuje, napokon ich však vidím ako mi mávajú z diaľky. Naposledy sme sa videli v máji, pri mojej poslednej návšteve. Dnes však nebol sám, bola s ním Kassia, jeho nová priateľka, o ktorej som vedela len to, že sa zoznámili cez Couchsurfing a presvedčil ju nechať všetko v Poľsku tak a presťahovať sa k nemu. Vysoká silná brunetka s ružovými lícami a nesmelým úsmevom. Počas môjho pobytu sa mi však o nej nepodarilo zistiť o nič viac. Začala sa učiť turecký jazyk a zjavne prebrala na seba všetky domáce práce v Tarikovom byte. Kassia toho nenarozprávala veľa nie len so mnou ale ani s Tarikom. Cez deň sedeli z pravidla každý v inej izbe a  ticho pokračovalo aj počas večere či filmu. Ahmet Sami mi neskôr povedal, že Tarik našiel „ideálnu ženu“. A možno mal pravdu. Kto som ja, aby som posudzovala funkčnosť vzťahu, keď som štrbiny nevidela ani v tom svojom jedinom a poslednom. V snahe predísť však možnosti, že príčinou trápneho ticha bola aj moja prítomnosť, po týždni som Yakacik  vystriedala za Ortaköy. Predtým som však stretla Kemala.

Mám takú tradíciu, vždy keď som v Istanbule, dám o tom oznam do couchsurferskej skupiny mesta a potom už len počítam odpovede. Väčšina je síce úplne nepoužiteľná, lákajúca ma na drink a „príjemné chvíle“, ale z času na čas napíše niekto ako Kemal a vtedy treba odpísať. Kemal mal voľno. O týždeň začínal v novej práci. Pracoval ako lodný inžinier, posledný rok prežil v Ghane a vo voľnom čase jazdil na koni. Býval v malom meste zvanom Ömerli a náš prvý výlet naplánoval do pobrežných miest Şile a Ağla. Rada stretávam ľudí ako Kemal, ľudí so záujmom o dianie okolo seba, majúc v sebe zároveň istú dávku pokory, ktorú tak ľahko nachádzam v týchto končinách sveta. Jeme v nenápadnej reštaurácii na okraji mesta, ktorá kedysi patrila jeho rodine. Jeho otec bol mäsiarom, avšak on ani jeho brat po ňom rodinný podnik neprevzali. Na každom stole je malý gril a mäso si pripravujeme sami. Vôňa jahňacieho mäsa akoby násobila náš hlad. Kemal mi vysvetľuje základy tureckého jazyka. Ak sa neožení, vstúpi do politiky, ak sa ožení rodina bude pre neho prioritou. Ospravedlní sa na pár minút a odchádza sa pomodliť poslednú modlitbu. Veľa sa rozprávame o islame. „Islam je náboženstvo rozvoja, problémom je, že ľudia vlastné náboženstvo nepoznajú, zober si príklad Turecka, takmer nikto nečíta Korán v tureckom jazyku a arabčine nerozumejú. Pre politikov je nesmierne ľahké  ľuďmi manipulovať.“ Na druhý deň ma berie na ukážkovú hodinu jazdy na koni a večer končíme v uličkách mestskej časti Kadiköy. Vzduch ja naplnený vôňou kávy, korenia a čerstvých rýb a my sa pomaly rozchádzame. „Dúfam, že sa uvidíme znovu.“ Dúfam v to isté.

Ortaköy je mojou najobľúbenejšou časťou Istanbulu. Svoje osobité čaro má hlavne v noci. Obraz trblietajúceho sa mosta nad Bosporom, vysvietenej mešity, plnených pečených zemiakov a sladkých wafiel mám navždy uložený v pamäti a v srdci. V Ortaköy ostávam u Ahmeta Samiho (Ahmeta II.), Ahmetovho kamaráta. Ahmet Sami sa narodil v Burse a študoval v Istanbule, kde teraz býva v byte jeho rodiny, on a Tarčin, hrdzavá mačka s výstižným menom Škorica. Univerzitu, magisterský program v odbore politické štúdie nedokončil, posledný rok má príjem len z občasných prekladov. Ahmet to nazval, že sa rozhodol na všetko kapitulovať. Ale veci bývajú občas komplikovanejšie ako sa zdajú. Sami bol pre mňa vždy tak trochu záhadou. Patrí k ľudom, ktorý v rozhovoroch ostávajú v bezpečnej zóne politiky a iných neosobných tém. Nakoľko som však u neho plánovala ostať dlhšie pozývam ho na kávu a „intímny“ rozhovor. „Z čoho máš najväčší strach?“ Pozrie na mňa pripravený odpovedať: „Že v živote nič nedosiahnem...“ Deň po dni ho spoznávam lepšie a lepšie, sledujem ho ako sa vyrovnáva z neúspechom (nedostal prácu na ministerstve do ktorej vkladal toľko nádeje), tlakom svojej konzervatívnej rodiny či pocitom menejcennosti, keď si priznáva, že niektoré veci si teraz nemôže dovoliť. Diskutujeme o vzťahoch, filmoch a počúvame hudbu. Nakupujeme korenie a sypané čaje. Varíme večeru. Pomaly ho začínam chápať, rovnako aj jeho strach a jeho zónu komfortu, ktorej sa nechce vzdať. V mnohom mi pripomína mňa pred pár rokmi. Je zvláštne ako všetci chodíme po svete predstierajúc „normálnosť“ maskujúc ten zmätok vo vnútri. Keď som odchádzala od neho poslednýkrát dúfala som len v jedno, že naberie odvahu veci zmeniť.

Ahmet ma pozval na čaj. Poznáme sa už päť rokov a považujem ho za jedného zo svojich najbližších kamarátov. Vždy sme si dokázali byť oporou, či už ja jemu počas jeho vojenskej služby, či on mne počas neľahkých mesiacov v Luxemburgu. Nikdy sme sa však nerozprávali tak dlho a tak otvorene ako vtedy. Štýlové kaviarne mestskej časti Karaköy preplnil ľuďmi teplý novembrový večer. Celý rozhovor, jeho túžbu po vzťahu, spory s Ahmetom Samim či obavy odísť z rodinného podniku a začať vlastný projekt, však pochopím až neskoro v noci. „Bojím sa, že ostanem sám. Niekedy sa toho bojím tak veľmi, že plačem pred spaním.“ Chvíľku mám pocit, že odo mňa čaká vysvetlenie, prečo sa tak cíti, ja ho však nemám. Rozprávame sa takmer do rána, pokým nezaspí držiac ma za ruku. To je to jediné, čo pre neho môžem urobiť.

Druhú polovicu novembra trávim na farme Raw Gourmets International, ktorú som našla na HelpX-e. Mehmetova farma je vlastne mojou prvou skúsenosťou tohto druhu. Výmenou za prácu dostanete ubytovanie a stravu. Raw Gourmets však nie je tradičnou farmou, Mehmet je šéfkuchár a svoj život zasvätil surovej strave, ktorá mu pomohla schudnúť a zmenila jeho život od základu (príbeh tak podobný tomu môjmu). Odišiel zo Spojených štátov, kde nechal aj svoju americkú rodinu a vrátil sa do Turecka budovať toto centrum jedla, relaxu a zdravia. Počas môjho pobytu sa na farme vystriedalo 6 ďalších dobrovoľníkov, Katia pôvodom z Uzbekistanu a jej priateľ Luis, pôvodom z Mexika, spoločne už vyše 2 rokov na cestách, Rachel a Joe, farmári z Kanady a Mimi a David, dvojica z Nemecka stopujúca do Iránu. Zo všetkých som si však najviac obľúbila Atilu, Mehmetovho syna, ktorý sa rozhodol zostať študovať na rok na tureckej škole. Jeho detská úprimnosť v kombinácii so schopnosťou zodpovednosti ho robili najautentickejším z nás. Obloha plná hviezd, výhľad na svetlami posiaty Izmit a Kartape, zvuk praskajúceho dreva a sladká chuť Mehmetových dezertov vo mne zanechali túžbu vrátiť sa raz na toto miesto a vidieť, ako sa ho podarí dokončiť.

Je 1. december a poobede letím cez Atény do Ammanu, na letisku mám čas vstrebať každé slovo, každý príbeh, ktorého som sa stala súčasťou. Je zaujímavé, ako možno vidieť a pochopiť aj samého seba v priznaniach toho druhého.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?