Cestovanie Balkánom v teple babieho leta

Autor: Eva Mrekajova | 30.10.2014 o 12:05 | (upravené 30.10.2014 o 13:07) Karma článku: 4,80 | Prečítané:  862x

Šesť hodín ráno. Autobusová stanica v Sarajeve. Na autobus do Belehradu čaká asi desiatka ľudí, no namiesto neho k nástupišťu prichádza autobus do Záhrebu. Staršia pani sa hneď beží spýtať, čo sa deje.  Autobus pôjde, mešká však 20 min. A k tomu všetkému cestujem sama, čomu som sa chcela celý čas vyhnúť.  Môj travelling partner, ktorý ma kontaktoval cez Couchsurfing, sa však ukázal byť absolútne nespoľahlivý (cháp ako politicky korektné vyjadrenie, použité na účely tohto blogu), alebo nerozumel po anglicky, mala som ho nechať písať viac. Človek sa stále učí.

Po ôsmych hodinách v autobuse, ktoré som z väčšej časti prespala a z menšej vyplnila čítaním knihy The Magic of Belgrade, vystupujem po prvýkrát vôbec na stanici v Belehrade. Posielam správu Ivane, že som dorazila a po krátkom prieskume terénu a jednom telefonáte sa vraciam na stanicu ju počkať. Ivanu mi cez Couchsurfing odporučil kamarát, ktorého som stretla v Ankare, hosťovala v Sarajeve a on mňa v Istanbule, takže sme sa naučili si dôverovať.  Ivana má 34 rokov, vyzerá však mladšie odo mňa, veľa rozpráva, veľa fajčí a súhlasí so všetkým dlhým, pre ňu typickým ahaaa.

Byt je v Novom Belehrade, na ôsmom poschodí. Ivana býva s mamou, dvoma psami a starším mužom (ktorého vzťah k nim dvom doteraz nechápem a rozhodla som sa nepýtať). V jej malej izbe je klavír, starý nábytok, ktorý sa mi však neobyčajne páči a kopec kníh. Zvyšok bytu je však v pomerne zlom stave, kuchyňa vyzerá až hrozivo špinavo a v izbe kde mám spať, na kope psích chlpov, cítiť zápach prachu a staroby.  Ivanina otvorenosť, úprimnosť a srdečnosť však vzbudzujú až neuveriteľnú dôveru. Pripraví mi posteľ a vráti sa do izby. Pomaly sa stmieva. Ivana zapáli tri malé sviečky, začne baliť cigarety a ja pomaly začínam skladať mozaiku jej života.

Jej otec bol pôvodom z Banjej Luky, z Bosny a Hercegoviny. Na základnej škole bola často znevýhodňovaná ako dcéra moslima, hoci jej otec bol vždy ateistom. Trvalo jej dlho, než dokončila strednú školu a aj napriek tomu, že patrila k najväčším talentom a chcela pokračovať v štúdiu hudby a klavíra, finančná situácia jej  to nedovolila. Teraz ju fascinuje hlavne organ, absolvovala niekoľko kurzov, ale už dlhšie sa jej nedarí nájsť miesto, kde by jej dovolili cvičiť. O svojich rodičoch hovorí s úctou, ktorá sa nestráca ani keď priznáva, že mama zvykla byť agresívna, keď ešte pila a otec jej raz hrozil s pištoľou v ruje, že ju zastrelí. Čím dlhšie Ivana hovorí, tým viac prenikám do jej sveta plného samoty, násilia a nenávisti. Troch jej kamarátov zabili: dvaja zahynuli pri protestoch a jedného zavraždil vlastný spolubývajúci. Rodinný známy sa oficiálne utopil na jazere, našli ho však s rozbitou hlavou a ich baku (ako volá babky aj tetky, takže z konkrétneho vzťahu ostávam vždy zmätená), na ktorej byt si dlho robil zálusk jej sused, našli zadusenú s modrinami na krku. Každé jej rozprávanie, ktoré sa končí prirodzenou smrťou začínam považovať za príbeh so šťastným koncom.

Ivane diagnostikovali formu psychózy po tom ako napadla policajta a bola na niekoľko mesiacov hospitalizovaná. O čase keď sa to celé začalo, hovorí bez hanby ako o čase keď sa jej začali diať čudné veci. Odrazu mala pocit, že Roman, mladý grafik a fotograf, žijúci v Paríži, s ktorým sa zoznámila cez internet ju odvšadiaľ pozoroval a ovplyvňoval jej život. Teraz už lieky neberie, kvôli vedľajším účinkom, pravidelne však chodí do nemocnice na konzultácie so psychiatrom. A keď sedíme v autobuse, ktorý stojí, aby pustil vojenský konvoj pripravovaný pri príležitosti návštevy prezidenta Putina, nad hlavami nám hviždia stíhačky a Ivana sa na mňa obráti so slovami „Vieš čoho sa bojím najviac? Že aj v budúcnosti budem musieť tráviť dlhý čas v nemocnici,“ ostávam na moment paralyzovaná tým zvláštnym momentom beznádeje a príchuti sveta tak na míle vzdialeného tomu môjmu.

Večer pred mojím odchodom ma Ivana berie na projekciu experimentálneho filmu do študentského parku. Mladí pseudo-umelci v zodpovedajúcich outfitoch s prislúchajúcim afektom sa pomaly schádzajú v kine. Ich počet sa zastavuje na počte hercov a tvorcov filmu. Ivana zdraví zopár ľudí, ktorí s ňou prehodia niekoľko zdvorilostných viet. Stanislav bol kedysi jej dobrý kamarát, ale keď začala mať zdravotné problémy, prestal sa s ňou stretávať, povedal jej, že jej jednoducho nevie pomôcť. Film trvá 15 minút, z toho úvodné a záverečné titulky asi polovicu z toho. Podľa mojej interpretácie, ide o snahu poukázať na subjektivitu percepcie udalostí, ale Ivana v tom vidí aj referenciu na zníženie dávok zdravotne ťažko postihnutým osobám. Vďaka jej diagnóze za ňu odvádza zdravotné poistenie štát, inak by naň nemala peniaze. Jej príjem z opatrovania susedy je 150EUR mesačne.

Ivana sa so mnou lúči objatím, mám si dávať pozor a pozdravovať Tarika. Toto dievča s láskou pre hudbu a literatúru a schopnosťou vnímať okolo seba najmenšie detaily, prehliadané a nevidené väčšinu svojho života, s ranami na duši a s veľkým srdcom, mi za krátky čas predstavilo temné aj svetlé stránky Belehradu. O jedenástej nastupujem do autobusu. Videla som Belehrad a na malú chvíľku som ho zažila z Ivaninej perspektívy.

Väčšinu cesty do Podgorice opäť prespím. Niekedy sa až čudujem, ako si môj žalúdok zvykol na dlhé a nepohodlné Balkánske cesty. Z desiatich hodín si pamätám len jednu prestávku, na malom odpočívadle, kde som sa vo dverách reštaurácie zastavila a chvíľku počúvala Vlada Georgieva a jeho Reci da ili ne, aby som o pár minút opäť zaspala a zobudila sa až v pochmúrnej Podgorici.

Podgorica bola počas Druhej svetovej vojny takmer zrovnaná so zemou a dnes sa podľa vysvetlenia wikipedie buduje v štýle moderného európskeho mesta (pod čím som pochopila masovú výstavbu obchodných domov, značkových butikov a panelákov). S Lanou som sa mala stretnúť až o piatej a po prvých dojmoch sa môj pôvodný plán obchádzky mesta, rýchlo zmenil na plán B, zelený čaj a Moma Kapora v miestnej kaviarni. Lana v ten deň žiarila spokojnosťou. Zo 40 stážistov, ktorí pred rokom začali pracovať pre miestnu banku, patrila k 11, ktorým bol ponúknutý kontrakt. A to bolo treba osláviť after work drinkom v blízkom bare. Úprimne niekedy mám pocit, že korporácie si vyberajú zamestnancov podľa ich genetickej predispozície zvládať učasť na akciách podobného druhu, lebo ak je v profesionálnom svete niečo univerzálne, tak je to práve nudnosť after work drinkov, kde všetci predstierajú, že je o čom rozprávať a keď nie, zachraňujú sa otázkou: „Čo piješ?“ Ak však nepijete alkohol a small talku sa vyhýbate, na Balkáne je aspoň šanca, že niekto v určitú chvíľu začne spievať národnú muziku a s tým sa už dá pracovať. Nakoniec to bol celkom príjemný večer, ukončený večerou u Lani a pozeraním rozprávok s jej malou dcérkou Dorou.

Do Kotoru som sa rozhodla stopovať. Prvýkrát. Sama. Priznám sa počas celého výletu to bol asi jediný moment, kedy mi bolo ľúto, že nebol so mnou nikto, kto by mohol zachytiť kamerou tento historický moment. Do pár minút som mala odvoz a nielen odvoz ale aj celkom slušný výklad o každom meste, ktorým sme prechádzali. Zastávku v Budve som na odporúčanie Predraga, právnika v stredných rokoch, nakoniec vynechala a zviezla som sa s ním priamo do Kotoru. Keby len môj pobyt v Sarajeve neskomentoval na záver slovami, len nech si tam nenájdem nejakého moslima, možno by som aj to pozvanie na kávu prijala. V každom prípade som bola rada, že som mu pri jeho otázke či viem srbsky tak dobre aj čítať, nespomenula, že po srbsky čítam práve Korán.

Posledné dva dni som strávila v Kotorskom zálive, v hosteli priamo v srdci starého mesta, fascinovaná jeho úzkymi uličkami. Vyšliapala som 1350 schodov na Kotorskú pevnosť a dočítala Moma Kapora v útulných kaviarňach. Kotor voňia morom a jeho staré mesto sladkým parfémom a pre mňa je určite jedno z najkrajších miest, aké som kedy v Európe navštívila.

Posledná cesta autobusom v smere na Sarajevo. Ďalších osem hodín a mne nevadí ani to, že chlapec na susednom sedadle zvracia už asi desiatykrát s každým ostrejším pohybom autobusu. Kto by bol povedal, že všetko pôjde tak hladko, kto by bol povedal, že si tak užijem vlastnú spoločnosť. Tohtoročné babie leto na Balkáne sa nedalo využiť lepšie. Zároveň ma neprestáva prekvapovať, koľko miest mi tu ešte ostáva objaviť. Pri troche šťastia sa mi o rok podarí vrátiť zase, inshallah.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?