Čo Vás hodiny tanca naučia o Sarajeve

Autor: Eva Mrekajova | 8.10.2014 o 10:14 | (upravené 17.1.2015 o 22:52) Karma článku: 3,38 | Prečítané:  405x

Ak budete hľadať Lindy hop v Sarajeve možno natrafíte na našu facebook stránku s rovnakým názvom (Lindy hop Sarajevo). Lindy hop som v Sarajeve učila takmer 6 mesiacov, každú stredu večer, v miestom klube s názvom Underground. Posledný tanečný večer sme odučili 23. júla 2014.

Lindy hopu sa venujem už niekoľko rokov a počas obdobia, keď som pracovala v Ženeve sa táto aktivita stala súčasťou mojej týždňovej rutiny a zároveň efektívnou a finančne nenáročnou formou zábavy a relaxu v jednom z najdrahším miest sveta. Utorok sa jednoducho chodilo tancovať, nevynechala som ani jeden večer. Prirodzene teda, Lindy hop bol jednou z prvých vecí (ak nie prvou a Lindy hopisti pochopia), ktorú som hľadala v Sarajeve, akonáhle bolo jasné, že toto mesto sa stalo mojou ďalšou destináciou. Oslovila som miestne kluby, tanečné školy, lokálne komunity, ale v rámci miestnej tanečnej scény som okrem salsy a hip hopu nič iné nenašla. Lindy hopistka, s ktorou som sa stretla v Ženeve a ktorá predtým žila v Sarajeve, došla vo svojom hľadaní až tak ďaleko, že kontaktovala miestne ambasády Švédska a Nórska (štáty s najväčšou scénou v Európe). Výsledok bol však rovnaký. Sarajevu bol Lindy hop cudzí.

V momente, keď som celé hľadanie takmer vzdala, ma kontaktovala Elvira. Elvira sa Lindy hopu venovala krátko počas svojho pobytu v Spojených štátoch. Čo však bolo oveľa podstatnejšie, nebála sa pomenovať to, na čo som si ja vtedy ešte netrúfala. Dvaja znamenajú pár, v páre sa dá tancovať, tak prečo nezačať rovno učiť. To dávalo zmysel a z príkladu z Luxemburgu som vedela, že začať novú scénu od nuly, by nemuselo byť až také ťažké. Vzhľadom na stále chladné marcové počasie sa však našim ďalším problémom stali chýbajúce priestory.

A tak sme spoznali Avda z Undergroundu. Po tom ako si vytrvalým neodpovedaním na akékoľvek formy virtuálnej komunikácie vynútil telefonát, sa nám konečne podarilo dohodnúť stretnutie. Ja a Vera, ktorá pričuchla k Lindy hopu v Brne a nakoniec sa stala mojím verným spolu priekopníkom sarajevskej swingovej scény, sme boli pripravené na tvrdú negociáciu podmienok našej spolupráce. Avdo bol však z celej myšlienky nadšený, kvetnato opísal, čo všetko sa pre nás chystal urobiť, vrátane tvorby promočných materiálov a zvideteľnenia našej iniciatívy v médiách a pohotovo prešiel na jemu milšie osobnejšie témy. Niečo o tom, že by mal schudnúť, že má rád turistiku a že v žiadnom prípade nemáme veriť tomu, čo vyrozprávala Angelina Jolie vo svojom filme V zemi krvi a medu.  Tak pohotovo ako dokázal Avdo meniť témy, dokázal aj zabudnúť na všetko čo sľúbil. K našej spolupráci dohodnutej pri dvoch pohároch minerálky a jednom pive teda nikdy nedošlo, ale v klube nám každú stredu odsunuli stoly.

Organizovanie tanečných večerov v Undergrounde znamenalo, mimo tanečnej osvety Saraječanov, pre všetkých zainteresovaných predovšetkým poriadnu skúšku trpezlivosti. Avdo síce mal v celom klube nejakú pozíciu, ale prevádzku mali na starosti nejaký Željko so synom a chlapík, ktorému doteraz neviem prísť na meno, ale som si istá, že v miestom bare toho vypil viac ako celá Lindy hop scéna dokopy za celých šesť mesiacov. Nikdy nevedel, čo sa okolo neho dialo, nevedel o ničom čo sa týkalo prevádzky klubu a raz za mnou veľmi slušne prišiel s otázkou čo si dám, s dodatkom, že zabudol objednať všetko okrem piva. Željko sa na druhej staral o techniku, ktorá permanentne nefungovala. A nakoľko nefungoval ani jeho zmysel pre povinnosť nás o tom vždy vopred informovať, zháňanie káblov, počítačov, či hocičoho iného potrebného, aby sa vôbec hralo, časom už nikoho neprekvapovalo. V skratke, pokým sme nenašli klub plný dôchodcov pohupujúcich sa v rytme turbo-folku (ako tomu bolo tretí týždeň) Lindy hop večer sa konal.

Počet účastníkov však pomaly klesal. V porovnaní s prvým večerom, keď sme mali vyše desať dvojíc a plný klub prizerajúcich, ostatné večery boli v komornejšej atmosfére hraničiacej so súkromnými hodinami. Vytvorili sme facebook stránku, rozdávali sme letáky, ale aj napriek tomu náhodných zblúdilcov na naše večery klasicky vítala len scéna Željka a jeho parťáka od baru pri pive sledujúcich fudbal a mňa a Very snažiac sa upútať pozornosť na prstoch jednej ruky (v lepšom prípade dvoch) zrátateľných odvážlivcov, ktorí sa mimo problému s rytmom borili hlavne s problémom zapamätať si na čo vlastne v daný večer do prázdneho baru prišli. Stále však dokázali prejaviť viac záujmu ako dievčina, ktorá ma v strede workshopu oslovila s otázkou, či by sme nemohli hrať nejaký iný žáner hudby a potom ako dostala (prekvapivo) zamietavú reakciu, sa spolu s kolegyňou zodvihla a odišla z baru, kde k nej neboli dostatočne pozorní. Po šiestich mesiacoch z celej snahy ostala len neaktívna facebook stránka.

Šesť mesiacov je však pomerne dlhá doba a otázkou ostáva do akej miery bol náš projekt príkladom nezvládnutému manažmentu a do akej miery ho možno považovať za sociálny experiment odzrkadľujúci charakter spoločnosti, v ktorej sme sa ho snažili presadiť. Všetko sme robili zadarmo na dobrovoľníckej báze, počítali sme teda s tým, že klub bude mať záujem vec spropagovať (alebo aspoň minúť trochu lepiacej pásky na oznam na dvere) a ľudia budú mať záujem vidieť a vyskúšať si niečo nové. Koniec koncov, každému, komu sme nápad spomenuli, ním bol nadšený. Niekedy mám však pocit, že v BiH ľudia fungujú v dvoch paralelných, vzájomne sa neprelínajúcich realitách. Keď sa o niečom hovorí, všetci sú s Vami, keď sa niečo robí, ste na to sám.

Pravda, možno sa Bosancom len nechcelo tancovať. Učili sme ich niečo, o čo v skutočnosti nemali záujem. Ale možno práve o tom sú aj všetky iniciatívy, ktoré tu už roky presadzujú medzinárodné organizácie a Európska únia. Nástroje a metódy práce, ktoré prinášajú sú jednoducho pre miestnu spoločnosť príliš cudzie, ich efekt a kontinuita teda rovnako nulová. Aj napriek tomu, alebo práve vďaka tomu, väčšina spoločnosti vidí prítomnosť a budúcnosť krajiny  v intenciách dvoch bodov, bodu A, krajiny na pokraji bankrotu, v ktorej môžu za všetko politici a bodu B, zidealizovanej predstavy Európskej Únie a západných krajín. Nikto však reálne nepracuje na tom ako sa z bodu A čo i len o kúsok priblížiť bodu B (hoci miestni politici sa v rámci prebiehajúcej volebnej kampane a záplave nekvalitných predvolebných letákov snažia opäť raz presvedčiť všetkých o opaku).

Selma, moja inštruktorka bosančiny mi raz otvorene povedala „ľudia tu majú vo zvyku snažiť sa z každej práce čo najrýchlejšie vyvliecť na úkor kvality, treba nad nimi neprestajný dohľad.“  Dohľad však nie je dlhodobé riešenie, a snaha vzájomne spolupracovať s vidinou spoločného cieľa zase nie je norma miestnej spoločnosti, stále citeľne rozvrátenej nie len po národnostných líniách.

Ale ktovie, možno sa raz aj Sarajevo bude chcieť  naučiť  tancovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?